Na úplné zatmenie Slnka 11. augusta 1999 som už myslel niekoľko rokov dopredu – ešte ako pracovník AGO na Zochovej Chate. Nepripravoval som sa nejako zvlášť, akurát som si dopredu kúpil tmavé zváračské sklo. Ostatné prípravy som nechal až na leto 1999.
    Dohodli sme sa spolu s bývalým kolegom Petrom Mrvom, že by sme išli autom buď do Rakúska, alebo do Maďarska. Najväčším nepriateľom bolo počasie, ktoré si nikto netrúfol dopredu odhadnúť. Pretože som bol na ebicykli a potom s rodinou na dovolenke, vrátil som sa len tri dni pred samotným zatmením. To už vrcholila cestovná horúčka - v rozhlase a v televízii ukazovali davy dovolenkárov ako “tiahnu” do pásu totality. Ani satelitné snímky z internetu nedávali záruku že niekde bude jasno. Skôr naopak. Nad Európou bolo niekoľko mohutných frontov a zmieril som sa s tým, že celé zatmenie bude pod mrakom a teda zažijem aspoň “veľkú tmu”. Aj to je niečo.
    Peter vymyslel aj trasu: cez Komárno smerom na Szekesfehervár do totality. Na mape našiel dedinku Balinka, ktorej meno sa mu zapáčilo. Chceli sme to niekde “zalomiť” pri ceste, prípadne niekde v poli na otvorenom priestranstve. Spoločnosť nám robila jeho kolegyňa a kamarátka Táňa Nováková.
    Vyrážali sme ráno o štvrtej, aby sme to ešte stihli, - hlavne na hraniciach. Keď sme dorazili k Dunaju, pred nami stáli tri autá a netrvalo ani 5 minút a už sme boli na druhej strane. Cesta ubiehala rýchlo, žiadne zápchy. Okolo pol ôsmej sme boli na mieste. Obloha nejavila známky dobrého počasia. Keď sa k tomu spustil dážď, mysleli sme si že osud zatmenia je spečatený. Schovali sme sa do auta a niečo sme poraňajkovali. Do úplného zatmenia bolo ešte treba čakať päť hodín. Spomenuli sme si, že sme v predchádzajúcej dedinke (Bodajk), videli kalváriu na vŕšku – a že sa tam pôjdeme pozrieť. Keď dopršalo, otočili sme auto ku kalvárii. To sa už ukazovali modré roztrhané miesta na oblohe a oblačnosť ustupovala.
    Začali preteky s časom. Stihne sa počasie vylepšiť do zatmenia, alebo sa vyčasí až poobede? Bolo ešte stále dosť času, aby sa situácia obrátila k lepšiemu. Vrátili sme sa do Bodajku a vyliezli na kopec kde stála kalvária. Rozprestrel sa nám pekný výhľad, no pár metrov ďalej bol ešte vyšší kopec. Počasie sa stále zlepšovalo a Slnko svietilo čoraz viac spomedzi mračien. Nádej stúpala. Z vedľajšieho kopca bol nádherný  pohľad na veľkú maďarskú rovinu. Lepšie miesto sme si ani nemohli želať. Ako plynul čas, začali sa zbierať zvedavci a na kopci začalo byť rušnejšie. Zišli sa tu slováci, česi a maďari. Odhadujem, že nás tu mohlo byť niečo vyše stovky. Keď Mesiac začal odkusovať zo Slnka, bolo nám už jasné, že sme sem neišli nadarmo a niečo predsa uvidíme. Zobral som si zo sebou celú moju skromnú výbavu – dva fotoaparáty. Jeden “rodinný” – automatika a jeden ruský Zenit s vymeniteľným objektívom. Na ten som spoliehal najviac, lebo som mal starý objektív z TV kamery (2,8/180mm), ktorý som ako chlapec vymenil za filatelistickú známku s predstavou postavenia si vlastného ďalekohľadu.
    Mesiac stále odkusoval viac a viac zo Slnka. Videl som už niekoľko neúplných zatmení, ktoré sa dali pozorovať v minulosti z nášho územia. Preto na tom ešte nebolo nič zaujímavé. Situácia sa ale zmenila, keď zo Slnka bolo vidieť len tenký kosáčik, ktorý sa nezadržateľne zmenšoval. Napätie narastalo, svit okolitej krajiny pohasínal a vrava medzi ľuďmi na kopci narastala. Všetci vstávali a pozerali na západ, kde v priamom prenose tmavol obzor. Valiaci sa obrovský tieň sme videli vďaka vysokej oblačnosti (riasy) ktorý sa ticho blížil k nám. Celá krajina vyzerala osvetlená ako pri 25W žiarovke. Utíchol aj čerstvý severný vietor. Nastalo ticho. Zvláštny pocit. Pocit vzrušenia odrazu pohltila tma. Okolo Slnka sa rozpálil najskôr tenký, potom silnejší prstenec. Ľudia začali kričať, dvíhali ruky a ukazovali hore na “čierne Slnko”. Po krajoch tmavého kotúča bolo voľným okom vidieť ako blikali purpurové výboje. Vo fotoaparáte som nedovidel na ručičku expozimetra, tak som skúsil fotiť na 1/125 pri maximálnej clone bez filtra. Tma bola ako o 22 hodine v lete večer - a to bolo poludnie!. V priľahlých dedinách a mestečkách sa rozsvietili pouličné osvetlenia. Po viac ako minúte slnečný prstenec zoslabol a ukázal sa prvý záblesk vychádzajúceho žiariaceho Slnka. Mesiac odchádzal preč. Začínalo sa opäť rozvidnievať, stále viac a viac, ako na divadelnom predstavení, keď končí koncert. Pouličné osvetlenie zhaslo. Rozľahlú krajinu čoraz viac zaplavoval slnečný svit.

    ...Divadlo skončilo. Zážitok trvajúci pár  sekúnd ostane navždy v pamäti.

Alexander Pravda