MÁJ

22.5.2004 sobota - Nájdenie

   Asi 50m od domu sme ráno našli spadnuté malé, ešte slepé štyri veveričky. Žena sa práve vracala z nákupu z obchodu, keď mi to oznámila. Priznám sa, že spočiatku sa mi nechcelo ísť na ne pozrieť, ale keď sa vrátila po druhý krát, že namiesto jednej sú tam spadnuté už štyri, - išiel som. Dve z nich sa už nehýbali a svoje urobilo aj chladné počasie (okolo 8 st.). Po niekoľkých minútach kriesenia v dlani sa trochu prebrali. Zobrali sme ich domov do tepla. Boli veľmi malé. O srsti sa nedalo ani hovoriť. Otázok bolo veľa. Snáď najdôležitejšou pre ich záchranu bolo - čo im dať jesť a koľko.

Takto nehybne ležali a o pár minút by sme ich už nezachránili	Prvé kŕmenie. Červenú farbu spôsobuje infralampa na zohrievanie

   Ešte kým zatvorili lekáreň, priniesol som pre veveričky detský sunar pre kojencov. Podľa návodu sme zarobili prvú dávku mlieka. Odhadom sme si im stanovili 1ml mlieka každé 3 hodiny. Prvé jedenie ma prekvapilo, pretože obidve veveričky veľmi dobre prijali mlieko z umelohmotnej malej striekačky. Potom spokojne zaspali v pletenom košíku na huby, vystlanom dečkami. Trochu nás to upokojilo. Ale zároveň bola pred nami veľká neznáma - čo ďalej?

23.5. 2004 nedeľa - nové zmeny

   Po nevyspanej noci som celé doobedie hľadal nejaké informácie na internete ohľadom kŕmenia takýchto malých, ešte slepých malých veveričiek. Ak som niečo našiel, týkalo sa to všetko len dospelých, prípadne niekoľkomesačných veveričiek. Po márnom boji s informáciami, som sa rozhodol zmeniť taktiku. Zadal som kľúčové slovo "ZOO" a už som mal kontakty na  zoologické záhrady na Slovensku aj v Čechách. Len vďaka týmto ľuďom, ktorí nám napísali neskoršie e-mailom potrebné informácie, sme sa dozvedeli ako ich kŕmiť a ako sa o ne starať. Vlastne ich zachránil prvý e-mail od p. Katky Mojžišovej (http://pres.kolin.cz/veverka),ktorý prišiel obratom ešte v ten deň. Bolo to presne to, čo sme potrebovali vedieť.

teda...

   Stravu sme zmenili. Hlavnou potravou sa stalo "Tatramlieko" nesladené, riedené v pomere 3:2 (3 diely mlieka, 2 vody). Zdroj vody sme použili detskú kojeneckú vodu, ktorú sme prevárali. Objem sme nechali  - jedno kŕmenie = 1ml . Kŕmili sme z v časových intervaloch 3 - 4 hodiny z dvojmililitrových umelohmotných striekačiek. Po kŕmení prišlo jemné masírovanie. Vatovým tampónom, namočený v teplom kamilkovom vývare sme im jemne masírovali bruško od zhora dolu. Úspech sa dostavil. Dolu sa objavila malá kvapôčka žltkastého moču a neskôr aj zo zadočku akoby malá čierna ryža. Veru, jasali sme šťastím že sa nám to podarilo, čo by mohlo nasvedčovať, že veveričky budú asi v poriadku. Brušká mali trochu priesvitné, bolo im vidieť, kde sa nachádza práve zjedené mlieko a kde už pôjde niečo z tela von. Keď sa dostali naspäť do košíka, pri teple lampy takmer okamžite zaspávali.
   Veveričky mali našťastie dobre vyvinutý sací reflex. Stačilo striekačku vždy jemne potlačiť, aby sa im mlieko dostalo v potrebnom množstve. Zatiaľ sme im nedali meno. Boli to chlapci. Veveričiaci. Jednému sme hovorili "Čo našla Pajka" a druhému "Čo našla mama". Ja som kŕmil prvého a žena toho druhého. Ten bol najviac skrehnutý pri nájdení a mal opuch na tvári. Podľa toho sme ich mohli rozoznať. Bol aj trochu pomalejší, menej sa mrvil a viac spal. Tomu sme neskôr dali meno Mucko, pretože ho mala viac na starosti žena ako ja. Aj preto, lebo ho prvá zobrala do rúk a oživovala ho teplým dychom a mala právo ho teda aj pomenovať. Druhého našla dcéra (neskôr sme mu dali meno Pišta), ale viac som sa oňho začal starať ja. Nie preto, že by nemohla. Ale zdalo sa mi, že táto starostlivosť je tak zodpovedná vec, že som to zobral radšej na seba. Stačila by maličkosť a mohlo by to dopadnúť zle. A to som nechcel.
      Blížil sa pondelok - pracovný deň. Čo teraz? Nemôžu ostať bez jedla 10 hodín!  Prvá sa podujala na pestúnsku starostlivosť žena a zobrala ich do práce.

24.5.2004 pondelok - prvý pracovný deň

   Začali chodiť prvé e-maily aj zo zoologických záhrad. Tatramlieko sa ukázalo ako vhodné a zostali sme teda pri ňom, aj keď by možno boli ďalšie možnosti. Zatiaľ nebol dôvod riskovať a prejsť na inú stravu.
   Aby veveričky nevychladni pri prevoze do práce (cca 30min. autobusom), vymysleli sme zlepšovák. Do sklenených pohárov od detskej výživy sme dali teplú vodu - odhadujem asi 50 stupňov. Potom sme ich zabalili do dečky a strčili pod uterák v košíku, kde spali veveričky. Prvý krát sa stalo, že Pišta vyliezol na pohár ako na prípecok, a chcel sa strčiť pod pohár. Odsunul uterák a labkami sa dostal na horúce sklo. Reakcia bola rýchla a trochu si "zastepoval" . Striedal nôžky, ako pri tancovačke. Bolo to poučenie pre nás, že poháre musíme zabaliť tak, aby sa veverice nedostali priamo ku sklu.
   Pišta si nedal pokoja a bol prvý vylezený na "prípecku". Tam sa mu páčilo najviac. Bolo tam príjemne teplo, a možno mu to pripomínalo aj jeho mamu ešte s pred pár dní. Pri prevoze celú cestu  spali a nevadil im ani menší hluk okolo. Keď si Pišta našiel iné miesto, Mucko znervoznel a chodil a hľadal, pokiaľ nenašiel Pištu. Spokojný pri ňom zaspal.
   Žena ich v práci dala za okno, kde svietilo Slnko. Okolo obeda mi však volala, že je to s nimi akési horšie. Dohodol som sa s veterinárkou, že po práci k nej žena príde aj s malými veveričkami na obhliadku. Vtedy prišiel pre mňa dôležitý e-mail zo Zoo Praha (Ilona Marková), kde bolo písané, že veverice potrebujú mať okolo seba 38 - 39 stupňov, ako v hniezde. To bola zrejme tá príčina zhoršenia stavu našich veveričiek, pretože žena ich mala pri izbovej teplote, čo by mohlo byť tak okolo 22 stupňov.  Takto malé veveričky ešte nemajú vyvinutý termo-reguláciu tepla, a bez potrebnej teploty z vonku im dostatočne nebude fungovať tráviaci systém a iné dôležité funkcie.
   Veterinárka pri pohľade na ne, povedala, že s tak malými vevericami vôbec nemá skúsenosti. No nič, veverice vyzerali byť v poriadku, tak sme dúfali, že to tak aj ostane.

stránka vo vývoji