nadpis.gif (4216 bytes)

   obsah     č.4/1999
                             ďalšie číslo1.3.

Zdeňek Burian (4.časť)
Rozdelenie Prvohôr
Silur- pestré more a zelená pevnina
Záhuba dinosaurov varuje (2.časť)
Galéria

archív starších čísel

  (4/8) V knižných ilustráciách prevažovali hlavne kresby perom a tušou, v ktorých sa dopracoval prinajmenšom k úplne originálnym technikám a potom aj k úplne charakteristickej kvašovej kresbe, ktorú opäť doviedol snáď k absolútnej umeleckej a technickej dokonalosti. V najnáročnejšom maliarskom prejave, v olejomaľbe, potom u Buriana zaujme v prvom rade čistota maľby a jej farebné a kresličské ponímanie. Jeho pôvodné prvky sa márne pokúšali napodobňovať maliari a ilustrátori tridsiatich a štyridsiatych rokov. Aj keď sa ku koncu dvadsiatich a na začiatku tridsiatich rokov stal pôsobivosťou svojich obrázkov najžiadanejším ilustrátorom dobrodružnej a cestopisnej literatúry. Aj napriek plnej ukážka z knížky Tajomný ostrov od  J.Vernapracovnej vyťaženosti sa neprestal Z. Burian zaujímať o nové poznatky z národopisu a geografie, ale aj ďalších prírodných vied. Spolu s poznatkami z beskydských lesov to bola dokonalá príprava na jeho budúce jedinečné poslanie. V roku 1935 sa totiž Zneněk Burian stretol s dr. Jozefom Augustom, vtedajším docentom a neskoršie profesorom paleontológie na pražskej univerzite. Profesor Augusta poznal Burianové ilustrácie k poviedke Eduarda Štorcha "Lovci sobov a mamutov", ktorá vyšla v roku 1932 vo Vilímkovom Malem čtenáři a rozpoznal Burianov výnimočný cit pre prírodu a jej zákonitosti, ktorý vyústil do schopnosti zobrazovať s umeleckou a vecnou presvedčivosťou a správnosťou dávno vymiznutej formy života  ( pre zaujímavosť: Eduard Štorch nato svoju poviedku prepracoval do rozsiahlej knížky, ktorá pod názvom "Lovci mamutov" dosiahla s Burianovými ilustráciami až trištvrtemiliónového nákladu a patrila k navydávanejším knihám).  Zostane trvalou zásluhou profesora Augusty, že Z. Buriana definitívne získal pre prácu na paleontologických rekonštrukciách a že ho v spomínanom roku 1935 vyzval, aby namaľoval prvých šesť obrazov s pravekou tématikou.


Vymieranie trilobitov
Vymierajú korale a iné skupiny
Rozvoj cicavcovitých plazov
PERM pred 280 mil.r.
Vznik nahosemenných rastlín
vznik pllazov
Prvý okrídlený hmyz
Rozvoj obojživelníkov
Prvé pralesy
KARBON pred 345 mil.r.
Vznik obojživeľníkov
Rozvoj ryb
Prvý hmyz
Prvé lesy
Rozvoj pokročilejších rastlín
DEVON pred 395 mil.r.
Prvé čeľusťové ryby
Prví suchozemskí živočíchovia
Prvé hojnejšie suchozemské rastliny
Početné korálové utesy
SILUR pred 445 mil.r.
Rozvoj hlavonožcov
Rozvoj členovcov
Rozvoj lačkovcov
Rozvoj graptolitov
Rozvoj bezčeľustnatých rýb
ORDOVIK pred 500 mil.r.
Prví obratlovci
Rozvoj ostnokožcov

Rozvoj trilobitov
Rozvoj bezstavovcov
Rozvoj rias
KAMBRIUM pred 570 mil.r.


   Keď pozrieme pod hladinu silurského mora, upúta nás množstvo pestro sfarbených korálových trsov, podobajúcich sa skamenelým kvetom. Silur, ktorý dostal meno podľa keltského kmeňa, by sa dal nazvať obdobím korálov. Títo drobní živočíchovia, ktorých mäkké telo chránila pevná schránka, si stavali svoje obydlia vo všetkých moriach, aj za polárnym kruhom. Tam bolo vtedy mierne až teplé podnebie, ktoré korále potrebovali k životu. Ich kolónie mali najrôznejšie tvary. Veľké kolónie korálov doskatých (Tabulata) pripomínali včelie plásty, korále drsnaté (Rugosa) boli väčšie a žili nielen v kolóniách, ale aj jednotlivo. Obidve tieto skupiny vymreli na konci prvohôr.
   V silurskom mori sa objavili aj ďalšie rozmanité rody ramenokožcov. Podmorský život, ako vidíme aj na vrchnom obrázku hýril stále pestrejšími farbami. Rozmery živočíchov sa stále zväčšovali, pravými "obrami" boli aj niekoľkometroví kôrovci zvaní Eurypterida.
   Dôležité zmeny sa odohrali aj na súši. Rastliny sa vzdialili od vody a postupovali do vnútrozemia pevniny. Pustá Zem sa zazelenala a veľmi pomaly sa na nej vytvárali podmienky pre vyššie formy života.

   Koncom siluru začala invázia rastlinstva na súš a už v spodnom dévone sa na súši zazelenali prvé porasty nízkej vegetácie, ktoré zaplavila hlavne pobrežné bažiny a močiare. Boli to najprimitívnejšie typy rastlin patriace vymretej skupine Psylophytales. Ich stonky vyrástali z hľúzovitých, alebo plazivých odnoží, vidlicovito sa rozvetvovali a na vrcholkoch boli zakončené výtrusnicami. Niektoré rody boli bezlistnaté, iné už mali listy.

Drobní korálnatci chránili svoje telo pevnou rúrkovitou komôrkou. Žili pospolito, stavali jednu komôrku vedľa druhej, a tak dokázali vybudovať veľké masívne trsy. Komôrky Halysites zrastali a vytvárali dlhé krivoľaké rady, pripomínajúce retiazky.

Graptoliti, ktorých pozostatky pripomínajú listy lupienkovej pilky, boli drobní živočíchovia, ktorí žili v malých komôrkách pripevnených na dlhom stvole. Ich nálezy majú veľký význam pri určovaní veku silurských vrstiev.

   Medzi najzávažnejšie poznatky o živote v silúrskom mori patria však doklady o existencii prvých rybovitých prastavovcov. V poslednej dobe objavili vedci pozostatky primitívných prastavovcov aj v usadeninách ordovických a dokonca aj kambrických morí. Zaradili ich do skupiny bezčeľusťovitých živočíchov, ku ktorím patria aj dnešné mihule.
   Ich telo, alebo aspoň jeho prednú časť, chránil silný pancier zložený z kostenných doštičiek a štítov.


ZÁHUBA DINOSAUROV VARUJE
VYSTAČIL S 500 KG DENNE

Pred niekoľkými rokmi odhalil americký paleontológ James Jensen pri vykopávkach v Colorade kosti dinosaura, vedľa ktorého si väčšina doposiaľ nájdených gigantov vymretého živočíšneho sveta musela pripadať ako odrastené mláďatá. Dostal názov Supersaurus.

   Z rekonštrukcie jeho kostenných pozostatkov sa vytvorila obluda o hmotnosti okolo 100 ton a výške 15 metrov, teda ako štvorposchodový dom. Tento nález vyvolal naozajstnú senzáciu. Zároveň však schladil horúce hlavy zástancov hypotézy, podľa ktorej všetky dinosaure boli teplokvní. Toľko, čo tento obor váži, totiž 15 afrických slonov dohromady, pričom každý z nich zje 150 - 300 kg krmiva denne, čo mu trvá tri štvrte dňa. Ako dlho a čím sa musel nasytiť Supersaurus, aby udržal tak obrovské telo pri živote?
   Ak by bol teplokrvný, spotreboval by dobré dve tony(!) deň čo deň. Avšak pri chladnokrvnosti mohla byť denná norma omnoho nižšia, zviera s premenlivou teplotou mohlo vystačiť "len" s 500 kg a možno aj o niečo menej.
   Napriek tomu tiež teplokrvné dinosaure preukázateľne existovali. Aj najstarší pravták, zubatý Archeopteryx bol - ako aj ostatné vtáky - teplokrvný, pričom je nepochybné, že sa vyvinul z plazov, najpravdepodobnejšie z teplokrvných dinosaurov, ako vývojový medzičlánok medzi nimi a dnešnými vtákmi.
   Stručne povedané, boli dinosauri výborne prispôsobení prostrediu, v ktorom žili, aj na prekonanie normálnych výkyvoch klimatických zmien. Preto mohli na našej planéte suverénne žiť a vyvíjať sa do rôznych foriem asi 150 miliónov rokov. Je zaujímavé, že sa medzi pozostatkami vymretých veľjašterov našli aj tvory s veľkým mozgom (obecne vládlo presvedčenie, že voči svojej hmotnosti mali mozog nepatrný), ktorí sa pohybovali na zadných nohách a predné používali k chvatom. Možno by sa u týchto dinosauroch vyvinul mozog do rozumu, keby na to bolo viac času, ktohovie? To by však zabránilo cicavcom povzniesť sa na vyšší stupeň živých organizmov a civilizácia hominoidov by sa nedočkala "svojej hodiny".
   Lenže došlo - približne pred 65 mil. rokmi - k veľmi rýchlemu vymieraniu týchto jašterov. Ako sa to stalo? Čo spôsobilo hromadnú záhubu tvorov, ktorí boli milióny rokov pánmi všetkého živého na našej planéte?

na pokračovanie...


galeria
 INDRICOTHERIUM TRANSOURALICUM

   Medzi nepárnokopytníkmi, sa v záverečnej epoche staršieho kenozoika,  v spodnom miocéne, -  objavili aj najväčší suchozemskí cicavci akí kedy na Zemi žili. Napriek tomu že ich vonkajší vzhľad tomu nenasvedčoval, boli títo treťohorní obri bezprostrednými príbuznými dnešných nosorožcov. Vyobrazený druh Indricoptherium transouralicum patril k najväčším vôbec a žil pred asi 30 mil. rokmi v strednej Ázii. V lopatkách bol vysoký takmer 5,5m. Z Mongolska a juhozápadného Pakistánu pochádzajú podobné formy, ako napr. známe Paraceratherium bugtiense (predtým uvádzaný pod rodovým menom Baluchitherium).
   Títo obrovití cicavci boli bylinožraví a živili sa požieraním listov stromov. Dá sa teda povedať, že viedli obdobný spôsob života ako dnešné žirafy v afrických stepiach. Stavba lebky ukazuje, že horný pysk bol trochu predĺžený a veľmi pohyblivý, čo bolo prispôsobením sa k ľahšiemu odtrhávaniu lístov z konárov stromov.

MONOCLONIUS NASICORNUS

   Monoclonius a rada ďalších príbuzných dinosaurov patrí do skupiny tzv. rohatých veľjašterov. Niektorí z nich mali nielen jeden, ale tri aj viac dlhých ostrých rohov ( napr. rod Triceratops, Styracosaurus a.i.). Nepriateľmi týchto veľkých bylinožravcov, ktorí však neboli zďaleka tak nemotorní ako by sa mohlo zdať (podobne ako medzi dnešnými cicavcami nosorožci), boli veľké druhy dravých veľjašterov pohybujúcich sa len po zadných nohách.       Monoclonius bol v priemere 5 - 7m dlhý a žil vo vrchnej kriede v Severnej Amerike pred asi 85 - 80mil. rokmi.

Alexander Pravda