obsah.gif (5187 bytes)     č.3/1999
      

Zdeňek Burian (3.časť)
Rozdelenie Prvohôr)
Ordovik- rastliny vystupujú na súš
Záhuba dinosaurov varuje (1.časť)
Galéria

archív starších čísel

  (3/8)Príroda Z. Buriana vždy uchvacovala a vyzývala ho, aby poznal jej tajomstvo. Beskydské lesy sa stali jeho prvou veľkou školou. Miloval tichá a šeré zákutia horských dolín, kde sa tajomné kmene lesných velikánov stávali jeho vernými druhmi. Možno aj preto ho potom neopustila vášeň zobrazovať stromy, a hlavne ich bizarné tvary kmeňov a vetví. Miloval divoké zvieratá, ktoré vídaval na svojich prechádzkach, mal rád psy a kone a využíval každú príležitosť, aby sa snažil tužkou, alebo farbou zachytiť krásy ich tvarov.

Prvé kroky života v Prahe neboli pre mladého maliara ľahké. Zažil veľa odriekania a doslova aj hladu. Nerád na túto dobu spomínal. Tých niekoľko rokov biedy bolo súčasťou jeho života a formovanie jeho osobnosti. Nebolo ľahké preraziť medzi vtedajších ilustrátorov a mladý Burian dobre vedel, že o úspech sa musí bojovať. Nedal sa odradiť, vytrval a nakoniec dokázal svoje. V roku 1921, keď bolo Z. Burianovi 16 rokov(!) vyšla prvá knižka s jeho ilustráciami. Bolo to "Dobrodružstvo Davida Balfoura" od R.L. Stevensona. Trvalo však ešte skoro desať rokov, než sa Z. Burian vypracoval medzi špičkových ilustrátorov medzi dvomi svetovými vojnami. Počas tejto doby rozvíjal svoj kresličský a maliarský talent sám, ktorý ho doviedol k typicky burianovskej dokonalosti prakticky vo všetkých technikách.


Vymieranie trilobitov
Vymierajú korale a iné skupiny
Rozvoj cicavcovitých plazov
PERM pred 280 mil.r.
Vznik nahosemenných rastlín
vznik pllazov
Prvý okrídlený hmyz
Rozvoj obojživelníkov
Prvé pralesy
KARBON pred 345 mil.r.
Vznik obojživeľníkov
Rozvoj ryb
Prvý hmyz
Prvé lesy
Rozvoj pokročilejších rastlín
DEVON pred 395 mil.r.
Prvé čeľusťové ryby
Prví suchozemskí živočíchovia
Prvé hojnejšie suchozemské rastliny
Početné korálové utesy
SILUR pred 445 mil.r.
Rozvoj hlavonožcov
Rozvoj členovcov
Rozvoj lačkovcov
Rozvoj graptolitov
Rozvoj bezčeľustnatých rýb
ORDOVIK pred 500 mil.r.
Prví obratlovci
Rozvoj ostnokožcov

Rozvoj trilobitov
Rozvoj bezstavovcov
Rozvoj rias
KAMBRIUM pred 570 mil.r.

Plytké ordovické more bolo plné života. Početné boli opäť trilobity. Veľmi nápadný bol Cryptolithus ornatus, známy z Ameriky aj Európy. Mal polokruhový hlavový štít s plochým, širokým, husto perforovaným lemom. Trup mal zložený zo šiestich článkov, zadočok bol veľmi krátky. Veľmi charakteristickí pre ordovické more boli aj ostnokožci. Na obrázku vľavo je jeho primitívny predstaviteľ, Echinosphaerites infaustus, ktorý mal na krátkej stonke vakovité telo. Iný druh, Aristocystites bohemicus, mal rovnako vakovité alebo hruškovité telo, ktoré prisadalo zúženým koncom k podkladu. Iným typom prísediacich ostnokožcov boli lilijice, ktorých je kúsok vidieť v ľavej časti v popredí. Patria druhu Caleidocrinus multiramus.
Najhojnejšími zbytkami bezstavovcových živočíchov v ordovických usadeninách sú schránky ramenokožcov ( na obr. vpravo dole). Boli to výhradne morskí živočíchovia s telom uloženým najčastejšie vo vápenatej schránke, tvorenej dvoma nerovnakými veľkými miskami. Početné boli aj medúzy a drobný planktón. Určité časti morského dna boli zarastené riasami, medzi ktorými nachádzala ordovická fauna hojnú potravu.

Druhý geologický útvar prvohôr - ordovik - trval asi sesťdesiat miliónov rokov. Počas tejto dlhej doby pokročil vývoj rastlín a živočíchov opäť o veľký kus dopredu. Vyvinuli sa ďalšie, úplne nové živočíšne skupiny, z ktorých niektoré nedožili ani konca prvohôr, zatiaľ čo iné majú svojich pokračovateľov aj v dnešných moriach.
S niektorými nálezmi si vedci dodnes nevedia rady, ako napríklad so zvláštnymi živočíchmi, ktorých guľovité telá boli chránené vávenatými kostrami, zachované v skamenenej podobe v usadenunách.
V ordoviku bol živý svet sústredený predovšetkým v mori. Jeho vody zaplavili ďalšie pevniny a rozliali sa do rozľahlých, plytkých a slnkom prehriatých plôch. V tomto priaznivom prostredí sa udomácnili nové rastliny a živočíchy. Na titulnom obrázku sa otvára pohľad na dno ordovického mora. Pribudli nielen nové druhy trilobitov, ale počet obyvateľov mora sa celkovo zväčšil. More má nového vládcu - stal sa nim mäkkýš hlavonožec. Jedného, nazývaného Orthoceras, je vidieť v hornej časti titulného obrázku. Teno mäsožravec je pravdepodobne prvý veľký dravec našej planéty. Niektorí hlavonožci sa len voľne vznášali, iní však už boli schopní aktívneho pohybu, a to je tiež čosi nové! Vedľa drobných niekoľko milimetrových jedincov žili aj päťmetroví obri! V ordoviku tada nielen vznikali nové triedy a druhy, ale zväčšovali sa aj rozmery živočíchov.
A ešte niečo dôležitého prináleží tejto ére. Život vykročil na súš. Už nebol viazaný na more, prvé rastliny sa dokázali zachytiť aj brehov a udržať sa pri živote.


Koncom ordoviku more pomaly ustupovalo a opadávajúce vody zanechávali za sebou rozličné rastlinstvo. A tak väčšina rastlín, ktoré dovtedy žili len vo vode, boli odsúdené k záhube. U niektorýxh sa však rozvinula vzácna odolnosť a prispôsobivosť a svoj zápas oexistenciu vyhrali. Spočiatku vegetovali v bažinách, lagúnach alebo v bahne na morskom brehu. Stále potrebovali k životu veľké množstvo vody, nemuseli však rásť už pod hladinou. Prvý krok k dobývaniu súše bol začatý.

Tiež v ordoviku obývali všetky svetové moria známi trilobiti. Zbytky pancierov s dlhými postrannými fúzmi patria rodu Selenopeltis. Okrem Európy ich paleontológovia nachádzajú aj v Afrike. V ordoviku sa po celom svete rozšírili jablovci. Bolli to primitívni ostnokožci s hruškovitou, alebo guľovitou schránkou. Ochranná schránka sa skladala z väčšieho množstva vápnitých doštičiek a svojou spodnou stranou bola pripevnená k podkladau na morsom dne. Schránka na obrázku patrila rodu Aristocystites. Ordovický ramenokožec Rafinesquina pseudoloricata. Kedysi bol veľmi rozšírený a jeho vejárovité schránky sa dajú dnes nájsť v Európe, Ázii aj v Severnej Amerike

ZÁHUBA DINOSAUROV VARUJE
Dinosauri vymreli pred 65 miliónmi rokov. Došlo k tomu na prelome kriedového a treťohorného obdobia vývoja Zeme. Pre vedecký svet sa "znovuzrodili" až v polovici minulého storočia; vtedy začalo seriózne odhaľovanie tajomstva ich života. A dnes dávajú o sebe vedieť ešte naliehavejšie - predobrazom katastrófy, ktorá by mohla zničiť život na Zemi.

V roku 1822 našiel doktor Gideon Mantelll so svojou ženou v Sussexu niekoľko skamenelých zubov a kostí neznámeho zvieraťa, ktoré nazval Iguanodon. Boli to pozostatky vehynutého veľjaštera, ktorý sa pohyboval na zadných nohách, predné mal krátke. Tento nález býva považovaný za prvé stretnutie zástupcov vedy s pozostatkami živočíchov, ktorí dominovali na zemskej pevnine v druhohorách. Potom pribúdali skamenelé pozostatky týchto obrovských zvierat, dostávali rôzne názvy, až v r. 1842 anglický anatóm a paleontológ sir Richard Owen vymyslel pre veľjaštery , ktorých skamenelé kostry boli objavované v južnom Anglicku, všeobecný názov "dinosauri", čo v preklade z gréčtiny znamená hrozní jašteri. Toto pomenovanie sa ujalo.
Dnešná veda pozná už veľa týchto najväčších zvierat, čo kedysi žili na Zemi. Len za posledných dvadsať rokov boli nájdené pozostatky niekoľko desiatok nových druhov dinosaurov na všetkých kontinentoch s výnimkou Antarktídy. Tieto objavy priniesli veľa nových poznatkov alebo vysvetlení doposiaľ sporných bodov: vedľa zvierat obrovských rozmerov boli aj celkom malí dinosauri, vedľa dravcov aj bylinožraví, jedni chodili po štyroch nohách, druhí skákali po dvoch. Predtým boli všetky dinosaure považované za studenokrvné živočíchy. Teraz vedci pripúšťajú, že existovali aj teplokrvní, ktorí sa na rozdiel od dnešných plazov udržovali aj pri teplotných zmenách stálu telesnú teplotu. Nedávno došli paleontológovia k poznaniu, že niektoré druhy bylinožravých dinosaurov žili v stádach a keď im hrozilo nebezpečenstvo, zaujímali "kruhovú obranu" v ktorej strede chránili svoje mláďatá. Objavom je aj to, že draví dinosauri lovili vo svorkách ako dnešní vlci.
na pokračovanie...


galeria.gif (679 bytes)

 Dvaja rôzny zástupcovia druhohorných dinosaurov. Tieto plazy žili v období jury na území dnešnej Severnej Ameriky pred asi 150 miliónmi rokmi. V poppredí je bylinožravý, okolo šesť metrov dlhý Stegosaurus, ktorému veľké kostenné dosky na chrbte a dlhé bodákovité kosti na konci chvosta slúžili ako obranné zariadenie proti útokom dravých dinosaurov. Takýmto dravcom bol napr. len na zadných končatinách sa pohybujúci Ceratosaurus, ktorého Z. Burian rekonštruoval v okamihu, kedy sa chystá napadnúť obrneného Stegosaura. Ceratosaurus bol až okolo päť a pol metra dlhý, a jeho tlama bola vyzbrojená mocnými a ostrými zubami. Aj napriek tomu nemusel z takéhoto súboja výjsť vždy ako víťaz.

Od jurského obdobia druhohôr, kedy sa objavili prví pravtáci, urobila trieda vtákov výrazný evolučný rozvoj, aj keď tvarové a typové rozčlenenie vtákov nikdy nedosiahlo takej šírky ako u cicavcov. K pozoruhodným formám vtákov patrili nesporne treťohorní nelietaví draví obri z rodu Phororhacos. Boli viac ako dva metre vysokí a ich lebka s obrovitým hákovitým zobákom dosahovala dĺžky až 70cm. Neboli spriaznení ani s dnešnými orlami, sokolami či supmi, ako by sa mohlo zdať podľa tvaru zobáku, ani s dnešnými pštrosmi, akoby mohol hocikto usudzovať podľa toho, že išlo o nelietavých bežcov, ale - nech je to podivuhodné - so skupinou krátkorídlých, kam zaraďujeme dnešné volavky, juhoamerické seriemy a pod. Domovom týchto dravých vtákových gigantov boli juhoamerické trávnaté výšiny a roviny, porastené nariedko stromami a roztrúsenými kroviskami. Phororhacos si v potrave príliš nevyberal.Útočil na všetko živé, čo stačil premôcť svojou silou. Na dramatickej kresbe Z. Buriana práve zaútočil na tri mladé dravé vačkovce rodu Prothylacynus. Ku scéne, ktorú Z. Burian zachytil, mohlo dôjsť niekedy na rozhraní oligocénu a miocénu, teda staršieho a mladšieho kenozoika, v dobe od ktorej prešlo už viac ako 25 miliónov rokov.

 

Alexander Pravda